ANTARES
Foto: Peter Kaštíl Live (2006)
ANTARES
Štýl: Death Metal
(Peter ,,Beavis“ Kaštíl)
1, V akom období tvojho života si nadobudol pocit, že hudba pre Teba niečo znamená?
Ťažko povedať, kedy to bolo presne. Asi keď som mal osem rokov. Úplne prvým metalovým nosičom v mojej audiotéke bola MC Metallica - Jump In The Fire, čo bol koncert tejto metalovej veličiny. No a potom to už išlo rýchlo a tvrdá muzika sa stala neoddeliteľnou súčasťou môjho života.
2, Kedy si začal rozmýšľať o tom, že sa budeš hudbe aktívne venovať?
Myslím, že veľa chalanov v mladom veku často sníva o tom, že bude mať vlastnú kapelu, že budú vypredávať štadióny a baliť baby. Proste sex, drugs and Rock 'n' Roll. V šiestej triede ZŠ som spolu so spolužiakmi chcel založiť kapelu, ale bolo to skôr prehnané nadšenie. No názov sme mali. Chceli sme sa volať Black Dogs.
3, Aké boli tvoje hudobné začiatky, aký hudobný štýl ťa najviac ovplyvnil a ktoré skupiny si počúval?
Bola to jednoznačne tvrdá hudba. Za ,,socíku” sa dalo ťažko dostať k nahrávkam zahraničných kapiel, všetko sa kopírovalo na dvojkazeťákoch, takže prvými originálnymi MC páskami boli z domácej scény Tublatanka a Team. Potom som objavil Arakain, Metallicu, Bonfire, Chroming Rose, Helloween a tuším, že v prvom ročníku na strednej škole (OA Martin) som objavil moju srdcovku, kapelu ktorú najradšej počúvam dodnes - Manowar.
4, Akým spôsobom ste založili skupinu?
Bolo to prozaické. V treťom ročníku na strednej škole sme s kamarátmi založili kapelu. Už predtým sme hrali na gitarách, bol to postupný, prirodzený vývoj. No vtedy by nás nebolo napadlo, že by sme vydržali až dodnes.
5, Čo ste ako skupina v tej dobe (1995) chceli dosiahnuť, aké ste mali predstavy a ciele?
My sme si najprv len tak hrali. Na koncertoch v R.C. Mlyne a Konibare sme snívali o tom, že by sme raz mohli byť takí slávni, ako vtedy martinské kapely Editor, Bestialit, Protest a najmä Antisocial. To bola ikona, ktorú sme uznávali najviac a dodnes si myslím, že bratia Ferenčíkovci spolu so svojou kapelou boli na svoju dobu najkvalitnejšou kapelou po muzikantskej a autorskej stránke nielen v Martine, ale aj na Slovensku. A keď nás raz prišli pozrieť ako začínajúcu kapelu do skúšobne, triasli sa nám kolená. Hrali sme ako o život, aby sa im to páčilo.
Foto: Skupina Antares (2006), zľava doprava: Juraj Mác, Juraj Šimek, Michal Miko, Peter Kaštíl
6, Podľa Teba, aký je tvoj najväčší úspech, ktorý si ako hudobník dosiahol?
Budeš sa možno smiať, ale najväčší úspech je to, že sme vôbec kapelu založili a funguje. To, že sme dokázali nahrať albumy, že sme dokázali koncertovať a pritom sa základné zloženie kapely nikdy nezmenilo. Už sme pochopili, že závratný úspech, aký zažívajú zahraničné kapely asi nikdy nedosiahneme, ale napriek tomu chceme tvoriť.
7, Ako si vnímal a vnímaš Martinskú metalovú scénu?
Hoci je to poväčšine ,,zašlá sláva“, v 90-tych rokoch 20. stor. bola metalová scéna v Martine číslo jedna na Slovensku. Nikde inde nebolo tak veľa kvalitných kapiel pokope. Neviem čím to bolo, ale uznávali to aj ľudia z iných miest a keď sa k tomu pridal rockový klub Mlyn vo Vrútkach, ešte tá sila vzrástla. Stage v R.C. Mlyne bola métou pre mnoho kapiel, aj zahraničných. Som hrdý na to, že práve moje rodné mesto niekedy znamenalo tak veľa v metalovom undergrounde na Slovensku.
Foto: R.C. Mlyn Vrútky
8,Na akú príhodu rád spomínaš?
S chalanmi z Antisocialu (Tibor a Alex) sme sa stretávali na koncertoch v RC Mlyne. Keď sme krstili album Mind Collectors (2005), prišli na náš koncert, kúpili si CD a chceli, aby sme im ho podpísali. To bol mimoriadny zážitok, zadosťučinenie.
9, S akou známou, respektíve slávnou skupinou si vystupoval na jednom pódiu a s ktorou by si chcel vystupovať?
V rámci festivalov to bolo zopár známych kapiel, ale to sa až tak neráta. My sme sa vždy strašne komplikovane dostávali na post predkapely známych hviezd. Možno preto, že sme nemali dobré známosti, možno preto, že sme neboli až takí dobrí, kto vie... Samozrejme, že by bola obrovská česť ,,predskakovať“ nejakú hviezdu, ale prežijeme a budeme tvoriť našu muziku aj bez toho. Svet sa kvôli tomu nezrúti. Rola ,,predskokana” nie je moc vďačná, lebo si ten posledný, o koho sa zvukári a usporiadatelia zaujímajú. Máš minimum časového priestoru na pódiu a všetci čakajú, kedy už dohráš. Si to najmenšie koliesko v súkolí veľkej akcie. Takže radšej zahráme skvelý undergroundový koncert, kde nás ľudia nechcú pustiť z pódia.
10, Čo by si chcel odkázať fans a ľuďom ktorí sa chcú zaoberať muzikou?
Fanúšikom Antares, ktorí nás podporovali a podporujú patrí predovšetkým vďaka. To mrazenie a istá dávka trémy, ktorú cítim len vtedy, keď hráme doma v Martine, to sú mimoriadne príjemné pocity. Momenty, keď odohráme fajn koncert a ľudia sa bavia, kričia, povzbudzujú, po koncerte ťa potľapkajú po pleci. Keď povedia, že to bolo skvelé a pýtajú sa, kedy budeme znovu hrať doma. Za tototo im patrí absolutórium - oplatí sa hrať metalovú muziku. Vďaka priatelia!
Foto: Antares (2010)